reklama

Život na východnom Slovensku

Áno, aj ja som z východu. Žijem tu a pracujem. Ja a celá moja rodina. Chcela by som Vám priblížiť jeden príklad za všetky. Je o tom, aké ťažké žiť, presadiť sa alebo len jednoducho v pokoji existovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Takže hrdinom môjho príbehu bude mladý muž. Má 23 rokov, je držiteľom preukazu ZŤP (chorobu na ňom zvonku nevidno, pracuje v jeho vnútri). Vyštudoval stavebnú priemyslovku a po tom, čo ho neprijali na vysokú školu začal navštevovať ešte 2 ročné pomaturitné vzdelávanie v špecializovanom odbore Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci. Bol najlepší v ročníku. Po ukončení bol hrdým držiteľom druhého maturitného vysvedčenia a certifikátu platného v celej Európskej únii.A začalo sa hľadanie vhodného pracovného miesta. Keďže bol zdravotne postihnutý, nemohol nikam cestovať a musel sa sústrediť na svoje rodné mesto. Mal čo robiť. Hľadal kde sa len dalo, na technických školách, vo firmách, v štátnej správe. Ako sa zrazu ukázalo, vzdelanie neznamenalo vôbec nič oproti známostiam iných. Miesta o ktoré mal záujem vždy získal niekto, kto nemal potrebnú kvalifikáciu, ale mal vplyvné známosti. Horko-ťažko sa mu podarilo nájsť si miesto robotníka v jednom nemenovanom podniku, ktorý sa zaoberal spracovaním a výrobou mäsa. Najprv boli sľuby, že budem robiť bezpečnostného technika, ale na zaučenie je vhodné aby spoznal štruktúru firmy. Takže pekne krásne koloval po všetkých oddeleniach firmy. Väčšinou tam pracovali muži-chlapi ktorým sa zvykne hovoriť „väzby“. Veľmi medzi nich nezapadol so svojou nízkou útlou postavou. V duchu si hovoril, že to bude len načas, musí vydržať. Nakoniec ho preradili do baličky. Je to oddelenie kde sa všetky výrobky vážia, balia a nakoniec sa na nich lepia nálepky s čiarovými kódmi. Kdeže sa pracovalo s mäsom, miestnosti boli chladné a aby sa teplota udržiavala, pracovali tam obrovské ventilátory. Takže tento mladý muž začal mať neustále problémy so zápalmi očí, po práci mu puchli ruky (po prechode na normálnu teplotu) a v lete to bolo na nevydržanie – a zďaleka nebol jediný kto mal také problémy. Šéf nepoznal krajšie pomenovanie pre zamestnancov ako sviňa a intenzita jeho hlasu sa v pohybovala na minimálnej hranici 100 decibelov.Toto všetko vydržal 3 roky a za ten čas si nevybral jedinú maródku. Návštevy u lekára obmedzil na minimum. Ak bol náhodou chorý bral si dovolenku – ak ju dostal. Pracoval 3 soboty v mesiaci. Samozrejme sa minimálny plat. Celý ten čas si hľadal inú prácu, ale nič sa nevyskytlo. Až raz.... až raz našiel zaujímavý inzerát na miesto bezpečnostného technika. Napísal žiadosť, poslal a čakal. Zavolali mu a pozvali ho na pohovor. Podarilo sa mu vybaviť dovolenku – bol to boj, ale vyšlo to. Na pohovor išiel plný očakávania a nádeje. Všetko dopadlo dobre a do firmy ho prijali ako bezpečnostného technika. Jeho pozícia patrila pod personálne oddelenie. V práci –starej- dal výpoveď, ktorú najprv flegmaticky prijali, potom ho žiadali nech ostane aspoň mesiac (ako jediný sa naučil zaobchádzať s baliacou linkou). Nakoniec sa s majiteľom dohodol na výpovedi. Po týždni v novej práci mu prišli papiere zo starej práce kde mu ako dôvod ukončenia pracovného pomeru napísali hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Bol z toho šokovaný. Nemohol tomu uveriť. Veď sa dohodli.Trvalo mu ďalší týždeň, kým sa cez to preniesol.A potom prišiel ďalší šok.Majiteľ si ho zavolal a povedal mu, aby si zobral PN na 3 dni a potom, že s ním ukončia pracovný pomer. Keďže bol v skúšobnej dobe tak bez udania dôvodu. Hneď zisťoval čo sa stalo. Majitelia boli dvaja a nepohodli sa . Jeden ho prijal a ten druhý ho prepustil. Natruc! Tak aj o tom je život. Toto nie je jediný prípad z mojej blízkosti. Niekedy sa majiteľom súkromných firiem, ktorí si žili bez ohľadu na iných hovorilo zemepáni a zamestnancom sa hovorilo poddaní. Možno sa zmenili technické vymoženosti. Možno sa zmenil rok, ktorý sa píše v dokumentoch. Možno sa zmenila kvalita života. Ale ľudia, tí sa nemenia. Stále tu funguje princíp : „Všetci sme si rovní, len niektorí sú si rovnejší.“ Prečo je to tak? Čo keby sa namiesto umelých reality show vysielali skutočné príbehy ľudí, ktorí denne bojujú o prežitie? Oni by nám dokázali oveľa lepšie ukázať čo je to vnútorná sila, odhodlanie a pevné nervy. Nemyslím si, že by takíto ľudia boli menejcenní, ale predsa len kto nie je „celebrita“ nestojí ani za povšimnutie. Stačí si len pozrieť noviny, časopisy, televízne relácie. Všade tí istí ľudia dookola. Zmeňme to. Nech žije svetový mier! (toto je citát z filmu Miss špeciálny agent, bolo to heslo Missiek)Dúfam, že som Vás neoberala o Váš čas zbytočne, chcela by som len ľuďom ukázať ako to funguje v malých mestách a že kvalifikácia a inteligencia vyhráva skutočne len výnimočne.

Marcela Jutková

Marcela Jutková

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som dieťa v tele dospelej ženy :o) v reálnom živote pracujem ako štátna úradníčka. Kontakt: mystery7(a)azet.sk Zoznam autorových rubrík:  O životeSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu